Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Rozhovory šéfa Penty v rokoch 2005 a 2006 s politikmi v konšpiračnom byte na Vazovovej ulici o prideľovaní štátnych zákaziek a úplatkoch sú učebnicovým príkladom lobingu na slovenský spôsob. Stali sa symbolom korupcie, ale aj neschopnosti štátu vyšetriť ju a potrestať.
Uvalenie väzby na Haščáka sa ukázalo nezákonné a štát sa mu musel ospravedlniť.
V máji tohto roka Ústavný súd prikázal SIS zničiť nahrávky v tejto kauze. Najnovšie podal Haščák na štát žalobu a je možné, že na tom ešte zarobí.
Právny stav je teda taký, ako keby sa kauza Gorila nikdy nestala. O nahrávkach preto musíme písať ako „údajných“ a absurditu toho podčiarkuje fakt, že sú bežne dostupné na internete.
Od prepuknutia kauzy v roku 2011 sa vystriedalo osem vlád, no ani jedna – napriek obrovskému spoločenskému a politickému významu kauzy – neprišla s návrhom na reguláciu lobingu. Až teraz.
Ruské zákony
Skupina politikov z SNS a Smeru skúša zaviesť pojem lobing do legislatívy, no kto by čakal, že regulovať sa má a bude – aj povedzme na základe kauzy Gorila – zákulisná činnosť silných hráčov z prostredia finančných skupín, developerov a iných, ktorí majú autentický ekonomický záujem na ovplyvňovaní politických rozhodnutí, mýli sa. Ten sa má týkať výlučne mimovládnych neziskových organizácií.
Jedinými lobistami v tomto štáte majú byť podľa Smeru a SNS aktivisti z neziskového prostredia.
Hoci o nich doteraz nebolo známe, žeby sa s politikmi bežne bavili a miliónových kšeftoch, úplatkoch a podobných veciach.
Navrhujú, aby všetky mimovládky podávali výkazy nielen o konkrétnych stretnutiach s predstaviteľmi politickej moci, čo znamená prakticky s kýmkoľvek na úradoch, ministerstvách a podobne, ale tiež o všetkom, čo by mohlo teoreticky priamo alebo nepriamo ovplyvniť ich rozhodovanie.
Presná definícia chýba, a tak by sa zákon stal ľahkou palicou na kohokoľvek, kto, povedzme, hovoril o svojej činnosti v rádiu alebo písal na internete. Kontrolovať výkazy majú úradníci na ministerstve vnútra, ktorí by po trojnásobnom porušení zákona mohli organizáciu rovno zrušiť.
Je to návrh ako z Ruska či zo Severnej Kórey a zodpovedajú tomu aj argumenty predkladateľov. Vraj sa mimovládky starajú do politiky a tomu treba urobiť koniec. Nech opatrujú starých a chorých, hasia požiare, robia charitu, no nech sú pri tom ticho.
Čo je politika
Urputná snaha zaviesť pojem „politických mimovládok“ ako zlých a nebezpečných vychádza z predstavy, že politika patrí len politickým stranám a ich členom, čo je na Slovensku možno dvadsaťtisíc ľudí, pričom, logicky, všetci ostatní – viac než štyri milióny dospelých občanov – sú politicky nesvojprávni. Presne takto to funguje v diktatúrach.
Je neuveriteľné, ako je možné, že to týmto politikom nedochádza, že nechápu demokratický a ústavný režim krajiny, ktorej momentálne vládnu.
Tvária sa pritom, ako keby nevedeli, že moc v demokracii pochádza z ľudu, že ústava a medzinárodné dohovory zaručujú každému okrem práva politicky sa organizovať, kandidovať a byť volený aj množstvo ďalších politických práv – zhromažďovať sa, zakladať občianske spolky, slobodne sa vyjadrovať, spisovať petície atď.
Politika je o tom, kto, čo a ako dostane zo spoločného „koláča“. Politika je spoločný jazyk túžob zdieľaných ľuďmi, o ktorých sa dohadujú a vyjednávajú každý deň vo verejnom priestore, a nie v konšpiračných bytoch.
Ambícia umlčať aktívnych občanov pod hrozbou pokút je zjavne v absolútnom rozpore s ústavou a zákonmi. Prečo to potom robia?
Lebo sa boja. A majú na to právo.
My ostatní máme povinnosť to nedopustiť. Porazili sme v minulosti fašizmus aj komunizmus. Demokracia na Slovensku zvíťazila a našou úlohou je nenechať si ju vziať a nedať sa umlčať.
Víťazstvo je naše.
